Ako sa vyrovnať, keď vás zaujíma, či je vaša fotografia dosť dobrá

Všetci fotografi sa pýtajú, či sú niekedy dosť dobrí. Toto je pohľad na to, ako sa fotograf Spanki Mills vytiahol z hĺbky tohto prepadu.

BLUR.

To je to, čo pre mňa uplynulý rok bol. Nie preto, že to ubehlo príliš rýchlo a nie preto, že som sa toľko bavil ... ale preto, že som sa stratil. Stratil som sa v tom, kto som a čo tvorím. Nechal som tie hlasy v mojej hlave hovoriť Nebol som dosť dobrý. Stále hlasnejšie a hlasnejšie - nakoniec si vo mne držali zásluhy. Pýtal som sa sám seba. Ochrnutý som bol vlastnými pochybnosťami a strachom.

Zaujímalo ma:

• Som skutočne umelec?
• Môžem vytvoriť prácu, ktorá sa bude páčiť iným?
• Je práca, ktorú tvorím, už vôbec niečo, čo milujem?
• Ak to nemôžem milovať, prečo by to mal robiť niekto iný?
• Som vôbec dosť dobrý?

Trápenie pre pochybnosti o sebe

V dome je ticho ... Pozriem sa na hodiny, sú dve hodiny ráno. Ako som sa sem dostal? Ako sa to stalo mojim životom? Bránim slzám, keď upravujem ďalšiu galériu, ktorú nemám v láske, takmer som sa hanbil ukázať svoju klientku. Bolo to také zlé, že som videl prácu, ktorú som „tvoril“ a vedel som ... VEDIEŤ, že niekde vo mne je toho viac. Ale čo keď to viac nebolo to, čo by niekto chcel vidieť. Čo ak sa nikomu nepáči, čo tvorím?

Odkedy som sa stal takým potešením ľudí? Určite som už vo svojej osobnosti mal tých ľudí, ktorí potešili kvalitou, ale toto bolo iné. Dovolil som, aby ma to paralyzovalo strachom. Takže som sa bál, že vytvorím niečo, čo moji klienti, priatelia a nasledovníci nepochopili alebo nedostali. Takže namiesto toho, aby som tvoril slobodne ... zamrzol som. Strávil som rok svojho života tým, čo som nenávidel. Miloval som svojich klientov a tým dať im presne to, čo chceli, Prestal som si dávať to, čo POTREBUJEM. Bola tam malá časť mňa, možno väčšia, ako som skutočne vedela, ktorá sa cítila previnilo. Ako keby som bol falošný. Ponúkal som svojim klientom produkt, v ktorý som neveril. Bolelo ma, keď som videl obrázky, ktoré sa mi raz dostali z pamäťovej karty, a ešte viac ma to bolelo, že som sa na ne musel pozerať pri úpravách a príprave galérie na „predaj“. ich. Ako môžem predať niečo, za čo som sa hanbil ukázať, niečo, v čo som neveril?

Raz som bol zamilovaný do toho, čo mi ponúkla fotografia. Nielenže som pomáhal prispievať svojej rodine, ale aj som kŕmil niečo hlboko vo svojom vnútri. Bol som šťastný. Kam to šlo a ako sa dostanem späť na dané miesto? Som iba „umelec“ a musíme si tým všetkým prejsť? Ale nikto mi nikdy nepovedal, že to TOTO môže brať vážne.

Bod zlomu

Rozhodol som sa, že skončím. Možno som to práve stratil, možno mi moja myseľ hovorila pravdu ... možno som nebol dosť dobrý. Rozhodne som si nerobila radosť, a zase som robila rodinu nešťastnou a mala som pocit, že podvádzam klientov. Už nič nebolo „dosť dobré“, ale nevedel som, čo robiť, aby som zistil, kde sa „dosť“ skrýva. Ak ma sledujete na Facebooku, určite by ste si všimli, ako som minulý rok zverejnil veľmi málo svojej práce. Pohltilo to moje každodenné myšlienky. Zdalo sa mi, že nedokážem prelomiť tieto reťaze, ktoré ma zväzujú slovami, ktoré mi hovorila moja myseľ.

Potom som jedného dňa požiadal priateľa, aby so mnou išiel strieľať. Tentokrát to bolo iné ... Chcel som, aby zastrelila ... JA. Chcel som obrazom vyjadriť, ako sa cítim. Ako som videl svet cez svoju vlastnú hmlu. Cez rozmazanie.

Keď som tie obrázky dostal späť, prešiel som ich ... a rozplakal som sa. Ani jeden obraz nebol zaostrený, zatiaľ mi bolo úplne jasné, kde som a čo musím urobiť, aby som sa dostal z tohto oparu. Potreboval som choď a PRESNE strieľaj, ako som videl svet práve v tomto momente. Pre mňa. Nikto mi nedá súhlas. Potreboval som prestať robiť to, čo bolo pohodlné, a nechať si vystreliť emócie sám.

Preskúmal som obrázky, ktoré som miloval a s ktorými som súvisel v tejto životnej etape. Dal som si ich na obrazovku a začal som si zapisovať emócie, ktoré som z týchto obrázkov dostal. Pozerala som sa na obrázky tak, ako som sa nikdy predtým nepozrela na nikoho, kto pracuje. Nepozeral som sa na nádherné a dokonalé snímky, iba som vytiahol emóciu z obrazu. Sedel som a študoval tie obrázky celé hodiny. Spracoval som tieto emócie a keď som fotografoval úplne nabudúce, fotografoval som bez toho, aby som venoval pozornosť výslednému obrázku ... Fotografoval som pre poslednú emóciu.

Konečne zadarmo

Môžem vôbec prvýkrát povedať, že sa môžem pozrieť na niektoré svoje diela, ktoré sú staré viac ako 48 hodín a stále ich milujem (viem, že všetci viete, o čom hovorím). Dospel som k záveru, že svojimi obrazmi nemusím asi každého potešiť, ale tí, ktorí mi veria, že svoj príbeh vyrozprávam, ho budú milovať a vážiť si ho oveľa viac, pretože ukazuje malý kúsok ich duše. Nezostaneme na bezpečnom mieste, spoločne vystúpime zo svojich komfortných zón. A milujem to!

PÄŤ vecí, ktoré som sa naučil počas búrok tohto minulého roka ...

1. Hlasy vo vašej mysli môžu hrať skutočne škaredé triky na vašom srdci. Dovoľte im však, aby ste ich počuli, pretože ak ich potlačíte, časom budú hlasnejšie a nepríjemnejšie.

2. Nie ste dokonalí, niekedy nie ste ani dosť dobrí ... a to je v poriadku. Ak ste verní sami sebe, vaši klienti vo vás uvidia kúsok seba.

3. Dovoľte si byť zraniteľní. Nie je ľahké vidieť sa v rozmazaných momentoch, ale vďaka tomu príde tvoj rast.

4. Stať sa umelcom, ktorý to nehrá „bezpečne“, zúži váš dosah na masy klientov, ale posilní váš dosah na tých, ktorých sa vaša práca skutočne dotýka.

5. Keď ti tvoje srdce hovorí, že už nie je živené tým, čo robíš, dovoľ si počuť ten hlas a dovoľ si zažiť zmenu.

Spanki Mills je veľkomesto dievča žijúce v malom texaskom mestečku, ktoré robí to, čo miluje, a baví si každú minútu cesty. Keď vezmeme každý okamih, keď to príde, a učíme sa a smejeme sa životom ... s menom ako Spanki ... čo ešte môžete urobiť! spankimills.com