Ako dosiahnuť prirodzený úsmev na detskom portréte (Erin Bell)

Web akcií MCP Skupina MCP Flickr | Recenzie MCP

Akcie MCP Rýchly nákup

Erin Bell je neuveriteľná fotografka pre deti a deti v Connecticute. Je mi cťou, že ju môžem mať tu na blogu MCP. Dnes je mojou hosťujúcou fotografkou a bude učiť „ako dosiahnuť prirodzený úsmev na detskom portréte“. Na konci tu jej nechajte komentár, aby vedela, ako sa vám to páčilo. Ponúkla sa, že sa čoskoro vráti, takže jej ukážte LÁSKU.

__________________________________________________________________

Ako získať prirodzené úsmevy

Neexistuje žiadny konkrétny vzorec na získanie prirodzeného úsmevu - líši sa to od dieťaťa k dieťaťu a od veku. Väčšinou vyskúšam každú metódu, ktorú mám s každým dieťaťom, kým nedosiahnem prirodzený úsmev. Akonáhle uspejem, zvyčajne viem, čo bude fungovať po zvyšok relácie. Nezabudnite, že sú to iba moje návrhy - ale zistil som, že s mojimi klientmi fungujú dobre!

Mesiace 4-12

Pokiaľ ide o deti, zistím, že niektoré deti sú šťastnejšie na bruškách a niektoré na chrbtoch. Opýtajte sa rodičov, ktorým dávajú prednosť, a snažte sa toho držať, ako môžete. Zistil som, že vo veku od 4 mesiacov do 8 mesiacov sa im bez rodičov v miestnosti darí naozaj dobre - všeobecná úzkosť z odlúčenia ešte nenastala. Položím dieťa na miesto a potom začnem pri rozprávaní iba strieľať. Robím kombináciu piesní, lapám po dychu a hovorím, aké sú pekné dievča alebo pekný chlapec, a rozprávam obyčajne staro. Niektoré škvrny jednoducho nie sú šťastnými miestami pre dieťa a mohli by ste ich skúšať hodiny a nebudú sa usmievať. Trávim asi 3 minúty na mieste a ak sa neusmievam, urobím svoje vážne a premyslené zábery a presúvame polohy. Obľúbenými miestami sú pre mňa posteľ rodiča pri okne, foyer, zatiaľ čo ja strieľam z vonku, posuvné sklenené dvere a streľba z vonku. Nakoniec to pochopíte - detské nálady sa menia tak rýchlo.

Malý B sa dobre usmieval pre svojich rodičov, takže sme dostali veľa takýchto záberov. Počas tejto časti natáčania som ich vzal asi 50 - 40 z nich sa pozerá na svojich rodičov. Hŕstka, kde sa na mňa pozerá viac-menej, však stále stojí za to. Som veľký na očný kontakt, takže veľa strieľam a vytrhávam všetky bez očného kontaktu. Očný kontakt tu nie je dokonalý, ale aj tak sa rodičom takéto fotografie páčia.

V 5 mesiacoch sa mu tiež darilo naozaj dobre. Viac zvedavých úsmevov som mal, keď sme boli sami, a viac úsmevov, keď tam boli jeho rodičia. Chcel som oboje - takže kombinácia fungovala dobre. Určite sa snažte získať rôzne výrazy - vážne, zasnené, chichotavé, obsahové atď.

1-3 roky

Ak v okolí nie sú starší súrodenci, zisťujem, že deti vo veku 1 - 3 roky majú úzkosť z odlúčenia a darí sa im tam lepšie s rodičmi. Niekedy sú rodičia nápomocní pri usmievaní dieťaťa, niekedy nie. Mám tendenciu skúšať oboje. Zvyčajne nechám rodičov, aby začali za mnou a oni spievajú obľúbené pesničky svojho dieťaťa. Spievam spolu a kývam telom tam a späť ako tanec a spočiatku sa ťažko zameriavam na fotenie. Vyfotím niekoľko úsmevných fotografií, zatiaľ čo sa pozerajú na mamu a otca, keby som tak dostal všetko, potom, keď dostanem pár z nich, urobím si prestávku a začnem si zaspievať, čakám, kým na mňa dieťa pozrie . Keď budú, urobím si fotku.

Rodičov vždy dokopem, aj keď to ide dobre, len preto, že ktovie - mohlo by to ísť lepšie. Zvyčajne sa pýtam, či si môžem dať pohár ľadovej vody - žmurknem a zašepkám, že chcem vidieť, ako sa dieťaťu darí samo. Potom okamžite začnem s ďalšou skladbou. Skladby v tomto veku bývajú mojou hlavnou technikou. Buďte opatrní pri skladbách, ktoré zahŕňajú príliš veľa ručných pohybov - problémom bude pohybové rozmazanie od subjektu. Ak dieťa začne plakať, keď rodič odchádza, okamžite mu hovorím, aby sa vrátili, kým sa neroztopíme.

Ak iba váhajú, zvyčajne ich dokážem rozptýliť. Tancujem a trochu držím fotoaparát, takže je naozaj cítiť, akoby sme sa len hrali. Zlepšil som sa v tom, že mám fotoaparát na krku, zrazu som chytil a zaostril na záber, ktorý potrebujem. (Toto je časť dôvodu, že väčšinou fotografujem v režime AV. Môj štýl snímania je skutočne hravý a rýchly.)

Toto je malé „J“. Najlepšie sa jej tam darilo s matkou, ktorú sme tam našli. Nemôžem dostatočne zdôrazniť, koľko nových skúseností urobí túto vekovú skupinu šťastnou. Pri nej som zalapal po dychu a povedal: „Och ... mal by si sedieť na stupienku. Vyberte krok. Ktorý krok si zvolí…. Ach ten! “ Potom som zostúpil a upravil svoje nastavenia a začal som jej hovoriť. "Pozri sa na ňu, kráľovná schodov - pozri, aká je vysoko!" Je waaaay na vrchole schodov. Heeeello slečna J! Uvidíme sa, kráľovná J - vládkyňa schodov! “ Dorky a hlúpo znejúce, ale potešilo ju to a dostal som zábery, ktoré som chcel.

Nemôžem vám povedať, koľkokrát som pracoval s fotografmi, ktorí tam len tak sedia a hovoria: „J…. J ... pozri sa na mňa ... čo to robíš ?? Pozri sa na seba ... “Deti si uvedomujú, že je to nudné. Chcú zaujímavý rozhovor - nové skúsenosti. Musíte im dať niečo na úsmev, ak čakáte, že sa budú usmievať. Apelovať na svoju vekovú skupinu - batoľatá chcú vyskúšať nové veci, byť samostatní, byť vysoko. Do každej relácie idem s dobrým pochopením veku, ktorý fotografujem.

Po chvíli som vedel, že chcem obraz vysokej citlivosti na bielom hojdacom kresle na jej prednej verande. Umiestnili sme ju tam hore a okamžite chcela zísť dole. Skúšali sme spievať ABC, ale v tomto veku sú niekedy deti choré na základné piesne. Namiesto toho som tam stál a vymýšľal pieseň, ktorá vyšla: „Rockity rock, rockity rock, rockity rockity rockity rock. „J“ skalné skaly, „J“ skalné skaly, ona skalné skaly skalné skaly. “ Pokojne robte rovnaké hlúpe trápne veci, ktoré robíte pred svojimi vlastnými deťmi, aj deťom iných ľudí. Sedela tam napoly usmiata, napoly zmätená mnou, ale nakoniec sa rozhodla, že som vtipný a dostal som fotku, ktorú som chcel. Majte na pamäti, že základné piesne nie vždy fungujú. Nebojte sa vymýšľať hlúpe pesničky za pochodu.

Ako som iste zistil, bubliny s týmto vekom vždy fungujú. Mám rodičov, ktorí fúkajú bubliny do môjho fotoaparátu - dosť cúvam a dieťa na mňa zvyčajne musí utekať. Počas fúkania bubliny sa často pozastavujem a hovorím: „J !!! Koľko bubliniek si práve vyskočil !? “ alebo „Ach môj bože, videl si to !?“ Uľahčuje získanie očného kontaktu počas tvorby bublín.

Vek 4 a vyššie

Je to môj osobný názor, že so staršou vekovou skupinou je oveľa ťažšie získať prirodzené úsmevy a mnohokrát budú pózované úsmevy fungovať. S tým sa hovorí, že je tu vynútený trápny, nepríjemný, nešťastný úsmev a pózovaný skutočne šťastný úsmev. Idete k druhému. S týmto vekom sme vždy sami - len ja a obvykle ten subjekt - a jednoducho sa veľmi bavíme. Toto dievčatko ma ukázalo po celej svojej izbe a rozprávalo mi všetko o škole. Mám sklon hľadať otázky ako „Ako sa volajú vaši najlepší priatelia?“ "Páči sa ti tvoj učiteľ alebo nie?" "Kto je triedny klaun vo vašej triede?" "Kto je veselší - tvoja mama alebo otec?" pracovať oveľa lepšie pre rozvoj vzťahu ako „Koľko máte rokov?“ a „V ktorej triede si?“ Dostávajú tieto otázky neustále - sú pre nich teraz nudné. Nechám ich sedieť na dobrom mieste a jednoducho s nimi začnem rozprávať. Keď so mnou hovoria, snažím sa chytiť úsmevy. Príležitostne, ak nie sú typom, ktorý by sa na mňa pozeral, keď rozprávajú, musím povedať: „Pozri sa na mňa, keď hovoríš.“

Poriadne sa rozprávam a potom neformálne pózujem. Tajomstvo pózovania, ale prirodzenejších úsmevov v tomto veku, je ich získanie okamžite. Ukázal som na posteľ a povedal: „Dobre, spadni na tvoje bruško a daj si ruky pod bradu ...“ Urobia to a ja som povedal: „Och, perfektné. Máš to. Milujem to ... pozri sa na mňa ... vynikajúce ... toto je nádherné. “ Rýchlo zacvaknem. Dievčatá aj chlapci majú radi veľa pozitívnych ohlasov. Ak sa pozastavím a pohrám sa s fotoaparátom a potom vzhliadnem, aby som zachytil fotografiu, ich úsmev je oveľa nútenejší, usmejem sa. Trik spočíva v tom, že nastavíte svoje nastavenia skôr, ako ich požiadate, aby si ľahli alebo keď sa budú nachádzať.

Na tejto druhej fotografii som ju zastihol nepripravenú. Venovala pozornosť iným veciam (boli sme vonku na jazere na plnom slnku o 12:XNUMX, ale išli sme do toho ... ach!) A ja som prišiel za ňu, kde ma nemohla vidieť, a povedal: „Hej,“ R ", pozri sa na mňa!" Otočila sa, pozrela a usmiala sa. Určite nie najprirodzenejší úsmev, ale mnohokrát zistím, že divoký úsmev sa nemusí vždy predať toľko pre staršie deti - svojrázne úsmevy nie sú vždy AKO milé rodičom, myslím, keď sú staršie.

Toto sú moje techniky na dosiahnutie prirodzeného úsmevu. Je ich oveľa viac, práve to na mňa funguje. Vedieť pracovať s deťmi a vedieť o rôznych fázach, ktoré deti za tie roky prechádzajú, skutočne pomáha. Zistil som, že moja fotografia je zo 60% moje spojenie s klientom, 20% to, čo robím vo fotoaparáte, a 20% čisté spracovanie. Nebojte sa vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, buďte hlúpi a urobte zo seba hlupáka - aj pred rodičmi.