Ja, Ja a Ja: Úvod do autoportrétu

Moje predstavenie autoportrétov

Ešte asi pred dvoma rokmi ma nájdete iba na fotografiách, ktoré vytvoril niekto iný a zvyčajne slúžili na požadované rodinné fotografie. Keď kamarát vyzval skupinu fotografov vykročiť spoza fotoaparátu a fotografovať, zmenilo to moje fotografovanie. Výzvou bolo odfotiť seba - Nezáležalo na tom, či bol fotoaparát súčasťou obrazu, napríklad zrkadlovým autoportrétom, alebo či ste ho držali v dĺžke ruky a cvakali. Museli ste sa odfotiť.

V tom okamihu ma to zaujalo. Bol to pre mňa nový typ fotografie: autoportrét. Bolo vzrušujúce vyskúšať niečo úplne mimo mojej komfortnej zóny a zistiť, čo s tým môžem urobiť. Zobral som povinný zrkadlový záber s fotoaparátom až po moju očnú guľu, viete, ten, ktorý si takmer každý fotograf urobil aspoň raz.

Zaujala vás autoportrétom

O dva týždne neskôr tento priateľ vydal rovnakú výzvu. Tentokrát som sa snažil fotoaparát držať na dĺžku paží. Viete, aké ťažké je správne zaostriť, keď nevidíte cez objektív? Bolo to ťažké a trvalo niekoľko pokusov, aby sa to podarilo. Každé dva týždne dostala táto skupina fotografov rovnakú výzvu. Pripojilo sa čoraz viac fotografov. Zhruba v tomto čase bol Halloween za rohom a ja som sa snažil nasmerovať svoju vnútornú Audrey Hepburnovú. Bol som závislý na tejto „novej“ fotografii.

Projekt 365: Všetky autoportréty

Minulý rok v januári (2013) som sa rozhodol, že sa skutočne dám do autoportrétu a zapojím sa do projektu 365. Jeden rok som sa každý deň fotil. Urobil som to z niekoľkých dôvodov.

• Mohla som sa naučiť, ako sa viac milovať, keď vidím, čo vo mne videli iní, konkrétne môj manžel.
• Mohla som sa naučiť, ako pózovať, a tým pádom predstavovať kohokoľvek v lichotivých pozíciách a svetle.
• Mohol som rozšíriť svoju kreativitu a vyskúšať veci na modeli, ktorý je vždy k dispozícii a je ochotný robiť všetko, čo chce fotograf.

Asi polovica mojich selfie je naplánovaných, čo znamená, že sa inšpirujem prezeraním tabúľ na Pintereste alebo počujem pieseň alebo si dokonca prečítam niečo, čo ma zasiahne, a chcem ukázať, ako sa vo mne cíti. Odtiaľ si v hlave predstavím, ako chcem, aby to vyzeralo, a potom sa dekonštruujem na časti, ktoré potrebujem - pozadie, osvetlenie, moje oblečenie, rekvizity atď. Svoj „pohľad“ si nacvičím v zrkadle, aby som získaj pocit, ako chcem, aby moja tvár vyzerala. Odtiaľ som nastavil fotoaparát a svoj „priestor“ a potom urobil niekoľko cvičných snímok. Mám diaľkový ovládač, ktorý používam väčšinu času, buď ho držím, alebo ho mám na 2-sekundovom vydaní a odhodím ho nabok, aby to nebolo na fotografii.

V telefóne a na iPade si neustále udržiavam zoznam nápadov, takže ak sa jedného dňa zaseknem, môžem si tento zoznam prejsť a znova sa inšpirovať. Tento systém vrelo odporúčam, ak si vyskúšate projekt na 365 alebo 52 týždňov. Budú dni, ktoré sa vôbec necítite inšpirované a nemôžete na nič myslieť, zatiaľ čo iné dni sa nápady valia. Týmto spôsobom môžete vždy získať trochu inšpirácie.

Nielenže mám zoznam nápadov, ale do svojich 365 mám zakomponovaných aj niekoľko „mini“ projektov, napríklad Portraits Of A Modern Housewife, Ghost In The Machine (inšpirované cudzím projektom 365), Demon Inside, Thirteen Nights Of Halloween a moje posledné Mini-Me. Tieto mini projekty tiež pomáhajú udržiavať ma v chode.

Toto je pohľad do zákulisia jednej z mojich fotografií Ghost In The Machine s dokončeným záberom nižšie.

Plánovanie, natáčanie, opakovanie, spätná väzba: umenie selfie

Sú chvíle, kedy na prvých 3 záberoch získate zaostrenie, osvetlenie, vzhľad - proste všetko - úplne dokonalé. Odvrátenou stránkou je, že boli chvíle, keď som urobil 100 záberov a na výber som prišiel iba s 3 a nemusím zbožňovať ani všetky tri.

Jedna vec, ktorú som sa naučil, je, že ak zverejňujete príspevky verejne na sociálnych sieťach, pripravte sa na nevyžiadanú pozornosť, či už ide o „popínavé rastliny“ alebo kritiku, alebo len obyčajné trhnutia. Pre mňa ich mám tendenciu ignorovať a oprášiť. Nestoja za môj čas a nakoniec tento projekt robím sám pre seba. Robím to ako vizuálny denník toho, ako mi uplynul rok. Moje autoportréty sú spôsobom, ako sa môžem vyjadriť, a ak si myslíte o svojich autoportrétoch ako je tento, potom sa im robí oveľa ľahšie.

Pretože toto je môj vizuálny denník roka, vložil som do každého jedného záberu malý kúsok svojho srdca / duše. Zistil som, že keď to urobím, zostanem verný akejkoľvek správe, ktorú chcem poslať, a fotografie majú oveľa väčší dopad. Nevýhodou toho, že sa vnášate do obrazov, či už sú to autoportréty, krajina, príroda, alebo dokonca portrétna tvorba, je to, že ste do svojej práce uviaznutí. Môže to byť emočne vyčerpávajúce a môžete sa popáliť. Snažím sa s tým vyrovnať tak, že každú chvíľu robím „hlúposť“. Nie každý obraz môže byť vyhľadávaním duše alebo srdcom.

Raz sa ma pýtali, či sa mi úroveň pohodlia posúva v závislosti od fotografie. Oni robia. Nejde ani tak o to, koľko pokožky ukazujem, skôr o to, aké emócie a ktorú svoju stránku som ochotný ukázať. Som ochotný ukázať závratnú stránku goofballu? Čo tak citovo stroskotaná strana? Ostávam v súkromí ohľadom strát, ktoré som mal za posledný rok, alebo ich ukážem prostredníctvom fotografií a uzavriem ich? Pre mňa tento projekt 365 začal ako spôsob, ako niekomu ukázať, že ho naozaj dokážem dokončiť a nebudem sa nudiť a prestať. Nakoniec to bol spôsob, ako si spomenúť na môj rok a skutočne otvoriť svoju kreativitu.

Nižšie je obrázok zo série Mini-Me:

Tamara Pruessner je fotografka prírody v Marane v Arizone, ktorá sa špecializuje na búrky, krajinu a makro fotografie. Pred 13 rokmi začala s manuálnou filmovou kamerou Minolta, keď sa učila vyvíjať film. Nakoniec chce prenasledovať búrky na celom stredozápade. Nájdete u nej jej autoportréty webové stránky alebo na Facebooku.